Komentár Františka Majerského: V kardiocentre v Trenčíne sa hrajú hry. Najmä o čas

Na znak nesúhlasu podali výpovede ďalší lekári z tohto pracoviska a oddelenie momentálne neprijíma akútnych pacientov z terénu. V médiách odznievajú informácie, že kardiocentrum v Trenčíne zanikne, ministerka tvrdí, že je všetko v poriadku. Asi tak by sa dala stručne opísať aktuálna situácia na Považí.

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim z pohľadu záchranára s dlhoročnou praxou (a politika s krátkou praxou) popísať hlavné dôvody, prečo sú tieto hry ohrozením našich pacientov a obyvateľov s akútnym infarktom myokardu.

Najprv krátke kardiologické okienko pre širokú laickú verejnosť

Infarkt myokardu je akútny stav, kedy dôjde k uzavretiu niektorej (alebo aj viacerých) z ciev na povrchu srdca, ktoré srdcový sval zásobujú kyslíkom a živinami. Toto uzavretie nastane buď tak, že sa cieva „zablokuje“ prekážkou, resp. usadeninou, vnútri cievy (najčastejšie z dlhodobých  chorobných príčin), alebo sa cieva kriticky zúži. Výsledok je rovnaký, cez potrubie neprúdi krv a srdcový sval začne odumierať. Čím na dlhšie a čím viac potrubí sa uzavrie, tým horšie následky pre pacienta.

V mnohých prípadoch aj okamžitá smrť. Akútny infarkt sa prejavuje najmä náhlou tupou, niekedy pálivou, bolesťou za hrudnou kosťou, niekedy s vyžarovaním do končatiny či krku, sťažených dýchaním, pacienti popisujú, že nič také ešte nezažili.

Medicína založená na dôkazoch ale na akútny problém už dávno našla riešenie, pomerne jednoduché, a to spriechodniť cievu (potrubie). Toto sa robí buď liekmi, ktoré rozpustia zrazeninu, alebo (oveľa častejšie) mechanickým spriechodnením cievy, tzv. výkonom PCI (alebo PKI – perkutánnou koronárnou intervenciou). Cez cievy na nohe, pod dohľadom röntgenu, intervenčný kardiológ prejde s „drôtikom“ s balónikom až do srdcovej cievy, tak balón nafúkne, cieva sa spriechodní a srdce má naspäť príjem kyslíka, neodumiera a žije ďalej. Toto všetko sa nerobí v bežnej nemocnici, ale iba v tzv. kardiocentre.

Keď som pred dvadsiatimi rokmi začínal pracovať na záchranke, kardiocentier na Slovensku bolo ako šafranu. Dnes ich máme sedem (Košice, Prešov, Martin, Banská Bystrica, Nitra, dve v Bratislave), Trenčín je ôsme, aj keď neviem, či ho ešte počítať. Pre porovnanie, v Českej republike je takýchto intervenčných oddelení 24 v 14-tich mestách.

Prečo je dôležitý počet kardiocentier a najmä ich dobré geografické rozloženie? Lebo infarkt je hra o čas

Totiž, podľa odborných odporúčaní, čím skôr vám ten balón do srdca dajú, tým je väčšia vaša šanca na prežitie, alebo tým menej trvalého poškodenia zdravia vám ostane. Odborné odporúčania hovoria, že od natočenia EKG by mal pacient ležať na zákrokovom stole najneskôr do 90 minút.

Ako mladí chlapci na záchranke sme na začiatku nie úplne rozumeli, keď nás „cepovali“ docenti a profesori kardiológovia, že pacient s infarktom musí byť u nich čo najskôr. Natočiť EKG, nikde sa nezastavovať, nešpekulovať, podať liečbu, zastabilizovať a „prášiť“ do kardiocentra. A naozaj, v regiónoch, kde som slúžil, v priebehu rokov začali stúpať počty takto priamo z terénu prevezených pacientov a páni profesori mali následne oveľa lepšie štatistiky.

Aby sme sa rozumeli, za týmito štatistikami sú reálni pacienti, ktorí infarkt prežili, majú minimálne následky, pracujú, platia dane, starajú sa o deti a vnúčatá. Tak to je, keď sú dané pravidlá hry o život a keď potom záchranka s nemocnicou (za podpory operačného strediska) zamakajú o minúty a o prežitie pacienta.

Trenčín s a bez

Okrem pozemnej záchranky som niekoľko rokov pracoval aj v leteckej záchranke. Dodnes si pamätám pacienta, ktorého sme práve s akútnym infarktom prevážali z Trenčína do kardiocentra v Bratislave. Vtedy ešte kardiocentrum v Trenčíne ani nechyrovalo. Pacientov stav sa počas letu (práve vplyvom nedokrvenia srdca) zhoršil, museli sme ho oživovať. Podarilo sa ho oživiť, no bolo to kritické.

Neskôr sme sa z nemocnice dozvedeli, že pán následkom infarktu podľahol... Vtedy som sa zamýšľal, že celý región Považia je bez pracoviska, ktoré by sa dokázalo postarať o pacienta s akútnym infarktom. Ale to som bol len pešiak (lepšie povedané letec), nemali sme to ako inak riešiť.

V roku 2023 kardiocentrum v Trenčíne vzniklo. Aj vďaka motivovaným lekárom, ktorí sa vrátili zo zahraničia. Kolegovia zo záchranky z tohto regiónu potvrdzujú, že čas odovzdania pacientov s infarktom na sále, kde vedia cievy spriechodniť, výrazne klesol. Skrátene, jedno oddelenie dalo nezanedbateľnému počtu ľudí na Považí výrazne väčšiu šancu na prežitie. Ale nie také prežitie, že o desať rokov uvidíme, či si prežil. Také prežitie, že buď prežiješ hodinu alebo zomrieš.

Oprávnený hnev

Nuž a každý, kto dnes sleduje situáciu v Trenčíne, musí byť spravodlivo nahnevaný. Ja osobne si totiž neviem predstaviť, kto príčetný a zodpovedný by si dovolil zariskovať, že svojimi manažérskymi rozhodnutiami (napríklad odvolaním primára bez udania dôvodu) ohrozí prevádzku kardiocentra a reálne ohrozí obyvateľov v regióne.

Ak totiž prestane kardiocentrum v Trenčíne robiť akútne zákroky (už týždeň ich podľa verejne známych informácií nerobí), tak potom títo pacienti namiesto 30 kilometrov budú vezení 100 km do Martina, 100 km do Nitry, alebo 130 km do Bratislavy. A ako hovorí aj moja skúsenosť (a to nebola jediná), pacient nemusí dlhý transport prežiť. Aj keď spravíme v sanitke, alebo vrtuľníku, čokoľvek, nevieme jednoducho spriechodniť srdce a pacient zomrie. Nehovoriac o tom, že trenčianska záchranka na prevoze v Martine bude chýbať v Trenčíne.

Kto preberie zodpovednosť?

Niet pochýb, že existuje príčinná súvislosť medzi problémami s kardiocentrom v Trenčíne a konaním ministerky zdravotníctva Zuzany Dolinkovej. Pani ministerka odvolala riaditeľa nemocnice a vymenovala svojho nominanta. Nový pán riaditeľ odvolal primára kardiocentra (bez udania dôvodu) a to sa začalo rozpadať. A infarkty sa vozia do vzdialených nemocníc. Rozumel by som, ak by si pôvodný primár nosil domov z oddelenia kachličky, alebo by sa tam našlo sto porušení predpisov. Ale o tomto sme nikde nepočuli. Počuli sme iba, že pán riaditeľ „má inú predstavu“.

Nebolo by možno zlé, aby predstava vedenia nemocnice a ministerky boli aspoň trochu v súlade s predstavou a potrebou občanov a pacientov. Keď som pripravoval tieto riadky, pýtal som sa známeho aj na regionálne súvislosti v súvislosti so starostlivosťou o akútnych pacientov s infarktom, pretože to chceme a potrebujeme riešiť. Okrem iného mi vraví: „Ferko, rieš to, mám v Trenčíne rodinu“.

Tak aj takto by som rád pani ministerke Dolinkovej odkázal – riešte to. Žijú tam ľudia, tiež majú rodiny. Riaditeľ nemocnice samozrejme už dávno nemal byť na svojej pozícii a mal prijať zodpovednosť za manažérske rozhodnutia.

Nechcem byť ale zlým prorokom, len sa nahlas pýtam: kto ponesie zodpovednosť, ak sa činnosť oddelenia čím skôr neobnoví? Alebo čo ak vôbec? Bude záchranná služba prevážať pacientov o 70 – 100 kilometrov ďalej? A keď zistíme, že pacienti počas prevozov zomierajú viac ako doteraz, lebo namiesto sanitky už mohli byť na zákrokovej sále, čo bude potom? Kto sa pred Trenčanov postaví a vyvodí zodpovednosť za zbytočné úmrtia?

Ja teda fakt nerád straším, ale hra v Trenčíne je v realite hra o čas, kým ministerstvo s riaditeľom hrajú hru o tróny.

Autor je zdravotnícky záchranár a poslanec NR SR.

© ozdravme s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.