Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) sa trvale zaoberá sledovaním činností VÚC a to vo všetkých segmentoch a preto na neprekvapila ich aktivita. Súčasne sme museli byť súčinní pri dokladaní podkladov pre šetrenie NKÚ. Prácu NKÚ považujem za dôležitú a z ich zistení a odporúčaní by sme mali vyvodiť opatrenia.
Pre Žilinský samosprávny kraj je pozícia vlastníka nemocníc v prvom rade veľká zodpovednosť, záväzok ale aj prestíž, prioritne pre obyvateľov regiónov, kde sa nemocnica nachádza.
Strategické rozhodnutie udržať si nemocnice vo vlastníctve VÚC považujem za správne. Štát si mal stanoviť v čase minulom ako strategicky zabezpečí udržateľnosť, dostupnosť a sieťovanie zdravotnej starostlivosti. Keďže si de facto ponechal strategicky len 12 nemocníc (nepočítam špecializované subjekty), tak stratili sieťotvornú funkciu a dosah na ústavnú zdravotnú starostlivosť komplexne na celom Slovensku.
Videli sme počas kovidového obdobia, že štátu pomohlo len to, že nemocnice mali definíciu subjektov hospodárskej mobilizácie, inak nemali na nich dosah a často aj príkazy ministra boli plnené len parciálne. Starať sa o VÚC nemocnice je náročné a povedala by som oveľa náročnejšie ako v štátnych alebo súkromných.
Dosah na plnenie cieľov je oveľa zložitejší. V štátnych nemocniciach akosi nikomu zásadne nevadí, že sa dlhodobo zadlžujú, sústavne sú dofinancované a oddlžované. Nemocnice Žilinského samosprávneho kraja sú sústavne pod kontrolou zriaďovateľa, ktorý systematicky a pravidelne sleduje ich produktivitu, kvalitu a rovnako tak hospodárenie. Rovnako tak spoločne sme nastavili aj koncepciu rozvoja zdravotníctva v kraji, čím sme si zadefinovali strategické ciele a ich rozvoj. Nemocnice musia ekonomicky a hospodárne nakladať so zvereným majetkom a financiami, to znamená, že každý projektový zámer a investícia je schvaľovaná zriaďovateľom a zastupiteľstvom.
Preto je oveľa náročnejšie sa pripravovať na veľké projekty, kde potrebujete napríklad len na projektové dokumentácie cca 100 tisíc € predom alokované na danú aktivitu, no k nej musíte definovať jasný zdroj financovania a to pri aktuálnom informačnom vákuu napríklad ako pri Pláne obnovy a odolnosti, kde sme nemali a ani nemáme stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR k niektorým zámerom. Preto nás predbiehajú súkromné a ako vidíme aj štátne nemocnice. Moja otázka je preto legitímna, ako je možné že nefunguje systém ako pri VÚC nemocniciach, že projektové zámery štátnych nemocníc nepodliehali predošlému schvaľovaniu a zo štátneho rozpočtu išli peniaze na projektové dokumentácie bez toho, aby mali jasne schválené projektové zámery, potencionálne financované z Plánu obnovy a odolnosti. Zrejme museli dávno vedieť, ktoré budú úspešné a tak sa pripraviť.
Cítim preto značnú diskrimináciu pri VÚC nemocniciach, že štát ich berie akoby boli súkromné a preto ich finančne nepodporuje ani prostredníctvom pridelením financií zo štátneho rozpočtu, tak ako nato poukázal aj Najvyšší kontrolný úrad. A ako sa na záver ukázalo, z Plánu obnovy a odolnosti podporili oveľa väčší počet súkromných, ktoré mali oveľa jednoduchšiu formu na prípravy.
Mám zato, že všetky už spomenuté štátne a aj VÚC nemocnice sú financované z verejných zdrojov ZP a preto majú teda právo byť rovnako tak aj dotované, ako tie štátne. Župy nie sú súkromné firmy, okrem vlastnej samosprávnej agendy robia aj to, čo si u nich objednal štát, lebo je to preň výhodnejšie. Hovorí sa tomu prenesený výkon štátnej správy. To, čo župy robia "na objednávku" štátu, by mali mať aj od štátu zaplatené. A to je to, čo Najvyšší kontrolný úrad tvrdí vo svojom stanovisku.
Prenajímanie majetku nemocníc sa stalo výhodné pre župy, ktorým sa popravde nechcelo v tom čase zapodievať zdecimovaným zdravotníctvom a nevideli v tom obrovský význam. Štát im zveril majetok a oni podľa všetkého nevedeli čo s ním. Tejto šance sa chopili súkromné spoločnosti pôsobiace v zdravotníctve a oslovili v prvom rade politikov na župách a potom to už šlo.
Prísľub zlepšenia kvality už vtedy zdevastovaných nemocníc im prišiel asi ako správne riešenie a to, že Ministerstvo zdravotníctva SR v tom čase nemalo zjavne koncept pre udržateľnosť systému zdravotnej starostlivosti pod svojou kontrolou. Takže kraje, ak nemali zdatných manažérov na svojich odboroch zdravotníctva a na úrovni riadenia nemocníc, ktorí by tie kolosy vedeli riadiť, brali to, čo je pre nich výhodnejšie a prenajali ich. Tie spôsoby prenájmu ma popravde zarazili, no zrejme vtedy až tak neprihliadali na správne zásady hospodárenia a nakladania s majetkom. A nepochybne v tom bolo aj niečo iné, čo vedia len aktéri z tej doby.
Inšpiráciu prevádzkovať nemocnice mali určite podľa nášho vzoru aj iné župy, no aktuálne investície zo strany ich prevádzkovateľov, nákladovosť a neprehľadnosť v systéme zdrojového financovania zo zdravotných poisťovní im prišli natoľko rizikové až nereálne spätne vziať nad nimi správu. Koniec koncov budovy vlastnia a teda musia aj investovať, takže logiku by som bola skôr videla v predaji ako prenájme.
Stačilo sa v tom čase pozrieť na Česko, ktoré si model štátnych-krajských nemocníc ponechalo a aktívne systematicky rozvíja aj ďalej.
© ozdravme s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.