V priebehu roku viedol novinár Karol Sudor sériu rozhovorov, ktoré sa týkali eutanázie, paliatívnej starostlivosti a práva zvoliť si dobrovoľnú smrť, ako osobnú voľbu jednotlivca.
Aj vďaka sérii rozhovorov zverejnených v Denníku N sa na Slovensku opätovne otvára diskusia o eutanázii a asistovanej samovražde. Pochopiteľne v nej zaznievajú aj tvrdenia známe z obdobných diskusií v iných krajinách. Je preto namieste tieto opakujúce sa argumenty zreflektovať a pokúsiť sa posunúť túto nesmierne potrebnú debatu o kúsok vpred.
O čom hovoríme v súvislosti s pojmom eutanázia
Vzhľadom na existenciu stroja Dr. Nitschkeho, umožňujúceho vykonanie samovraždy aj ľuďom, ktorí nedokážu ovládať svoje telo, sa rozlišovanie rôznych foriem pomoci pri napĺňaní priania svojprávnej osoby ukončiť svoj život môže zdať až zbytočné. V záujme terminologickej istoty je však vhodné upresniť, že pojem eutanázia zvykneme používať na podanie smrtiacej látky s priamym úmyslom ukončenia života pacienta.
O asistovanej samovražde hovoríme v prípade poskytnutia prostriedkov umožňujúcich pacientovi, aby svoj život skončil “vlastnou rukou”. Eutanáziu a asistovanú samovraždu realizovanú v rámci zdravotníckeho systému súborne označujeme ako medicínsku asistenciu pri umieraní (Medical assistance in dying, MAID).
Európsky súd pre ľudské práva opakovane skonštatoval, že právo na súkromie zahŕňa aj právo rozhodovať o konci svojho života. Určenie spôsobu vlastnej smrti je nutné chápať ako prejav osobnej autonómie. Je však na jednotlivých štátoch, či vôbec a za akých podmienok pripustia účasť tretích osôb na realizácií takýchto autonómnych rozhodnutí.
Ako je dobre známe, asistované umieranie je legálne v Holandsku, Belgicku, Luxembursku, Španielsku, Portugalsku, Rakúsku, Švajčiarsku, na Novom Zélande, v Austrálii, Kanade a 11 amerických štátoch. S výnimkou Holandska a Belgicka je obmedzené na dospelú populáciu. Hoci sa špecifické podmienky líšia, všetky krajiny spájajú jeho zákonnosť s utrpením vyplývajúcim z fyzických alebo duševných chorôb.
Výnimkou má byť Nemecko, a to vďaka prelomovému rozhodnutiu Spolkového ústavného súdu, podľa ktorého má byť pomoc pri samovražde dostupná každému spôsobilému jednotlivcovi bez ohľadu na jeho zdravotný stav alebo iné okolnosti. Právo slobodne rozhodnúť o vlastnej smrti je prejavom osobnej autonómie, zahŕňajúcej aj právo vyhľadať a prijať pomoc pri samovražde, ktorú ponúkajú tretie strany. Otázka kvality a zmysluplnosti vlastnej existencie je na posúdení každého jednotlivca a toto posúdenie musí byť štátom a spoločnosťou rešpektované ako akt autonómneho sebaurčenia. Zároveň nik nie je povinný druhému pri samovražde pomáhať.
Takéto rozhodnutia môžu byť vnímané časťou verejnosti ako „donebavolajúci príklon k extrémnemu libertariánstvu“, ponechávajúci slabých a zraniteľných bez potrebnej ochrany. Želanie zvoliť si „autonómiu nad životom“ vyvoláva kritiku, podľa ktorej umieranie nie je len individuálna záležitosť a záujem jednotlivca nemožno oddeliť od záujmov spoločnosti ako celku. Spoločnosť má legitímny záujem na ochrane života, predchádzaní samovraždám, ochrane nevinných tretích strán a udržaní integrity lekárskej profesie. O týchto spoločenských záujmoch je preto potrebné diskutovať.
Kto nás ochráni pred ochranou zraniteľných?
Osoba je zraniteľná, ak v dôsledku svojho stavu alebo okolností nie je schopná sa o seba postarať alebo sa ochrániť pred ujmou alebo vykorisťovaním. Spoločnosť (aj) prostredníctvom práva na tento stav reaguje pravidlami, ktoré majú zraniteľných pred takýmito škodlivými následkami ochrániť. Zraniteľné subjekty, ktoré majú byť vo zvýšenej miere chránené, sú často identifikované ako „seniori, osamelí, chorí, zdravotne postihnutí“. Takáto identifikácia je založená na v podstate diskriminačnom predpoklade, že určitá charakteristika (vek, zdravotné postihnutie, choroba) nevyhnutne vedie k určitému stavu (zraniteľnosť).
Základným rizikom „onálepkovania“ zraniteľnosťou je redukcia človeka na objekt ochrany. Mnohí z nás si spomenú, ako bývalý slovenský premiér uprostred pandémie COVID-19 vyhlásil, že cieľom jeho „očkovacieho bonusu“ je ochrániť „našich starkých“. Týmto neprijateľným výrokom „vyrobil“ z celej komplexnej skupiny individualít v post-produktívnom veku jednoliatu masu vyznačujúcu sa neschopnosťou vyhodnotiť prínosy a riziká očkovania bez externej motivácie a odmeny. Jednoliatou masou však nie sú ani ľudia s nevyliečiteľnými chorobami a zdravotným postihnutím.
Absurdnosť predpokladu o „automatickej“ komplexnej zraniteľnosti možno ilustrovať na známom prípade Pretty proti Spojenému kráľovstvu, prejednávanom Európskym súdom pre ľudské práva. Spojené kráľovstvo bránilo svoju legislatívu kriminalizujúcu asistenciu pri samovražde aj tým, že takto chráni svojich zraniteľných občanov - ľudí so zdravotným postihnutím a nevyliečiteľnými chorobami, pred tlakom okolia a nezvratnými následkami ich vlastných rozhodnutí.
Ako však pani Pretty, trpiaca závažným neurodegeneratívnym ochorením, trefne oponovala: „dospelý svojprávny človek, ktorý vie čo chce a nekoná pod nátlakom, ktorý urobil plne informované a dobrovoľné rozhodnutie, nemôže byť označený za zraniteľnú osobu vyžadujúcu ochranu“.
Ochrana jednotlivcov „lucidnej mysle“ pred nimi samými na základe predpokladu o ich zraniteľnosti, je jednoducho neakceptovateľná. Ani vnútroštátne právo, ani medzinárodné dohovory neumožňujú znižovať úroveň rešpektu k autonómii dospelého jednotlivca na základe jeho choroby a zdravotného postihnutia. Rešpekt k autonómii nechráni náš život, zdravie a blahobyt, ale našu integritu, spôsobilosť vyjadrovať svoje vlastné hodnoty a presvedčenia - konať autonómne nerovná sa konať „správne“.
Pokiaľ ide o ochranu pred vonkajším tlakom zo strany iných ľudí (predovšetkým príbuzných), nie je dôvod domnievať sa, že rozhodnutie pre eutanáziu a asistovanú samovraždu je „citlivejšie“ na externý vplyv ako iné rozhodnutia na konci života. Každý svojprávny pacient, ktorý je pri vedomí, má možnosť odmietnuť život zachraňujúcu liečbu aj súhlasiť s paliatívnou sedáciou, teda s uvedením do hlbokého spánku až bezvedomia v terminálnej fáze ochorenia. Nevyliečiteľne chorí ľudia môžu uzavrieť manželstvo, darovať byt či spísať závet. Spôsobilosť rozhodnúť sa pre asistované umieranie sa má posudzovať na individuálnom základe ako každé iné rozhodnutie v rámci zdravotnej starostlivosti alebo mimo nej.
Zároveň je pravdou, že slovenské zariadenia sociálnych služieb sú plné (aj) svojprávnych ľudí, ktorých tam dotlačili blízki, hoci ich želaním bolo zostať doma. Takéto sťahovanie býva podložené lekárskym nálezom, ktorý nie vždy korešponduje s reálnym stavom. Obava, že práve ľudia v sociálnych službách môžu byť adresátmi tlaku na ukončenie života, je reálna. Ak si ju ale rozmeníme na drobné, možno zistíme, že reálnou by vôbec nemusela byť, ak by každý subjekt v „reťazci“ (vrátane lekárov a sociálnych pracovníkov), plnil svoje povinnosti tak, ako má.
Dotknuté city
Možno namietať, že dopad legalizácie asistovaného umierania siaha ďaleko za rámec individuálneho rozhodovania. Každá verejná diskusia o eutanázii a asistovanej samovražde prináša aj vyjadrenia ľudí s rôznym zdravotným postihnutím, ktorí ich legalizáciu vnímajú ako nebezpečnú. Obávajú sa, že sa tým prehĺbi predstava významnej časti „zdravej“ populácie, že život s určitým postihnutím je bezcenný. Pocity a vnemy členov rôznych členov spoločnosti majú byť vypočuté. Nemali by však byť základom právnej úpravy. Nepochybne existujú matky mnohodetných rodín, ktoré sa cítia byť spoločnosťou nepochopené pre svoje rozhodnutie mať „priveľa detí“. Rovnako sa možno stretnúť so svedectvami rodičov, ktorí sú okolím odsudzovaní pre rozhodnutie priviesť na svet dieťa s genetickou poruchou. To však nie je dôvod pre zákaz interrupcií či prenatálnych vyšetrení.
Objavujú sa aj obavy, že umožnenie asistencie pri umieraní zníži ochotu spoločnosti investovať do zvyšovania kvality a dostupnosti paliatívnej a sociálnej starostlivosti. Skúsenosti z krajín, kde je asistované umieranie legálne, však takéto tvrdenia vyvracajú.
Evergreenom diskusií o asistovanom umieraní je argument, že jeho legalizáciou vysielame zraniteľným a znevýhodneným ľuďom signál, aby „hľadali smrť“ namiesto toho, aby sme ich uisťovali o našej starostlivosti a podpore v živote. Problém s touto argumentačnou pozíciou je zrejmý – ak chceme vysielať správne „život povzbudzujúce“ signály, starostlivosť a podpora musí byť dostupná všetkým dotknutým jednotlivcom. Ak to tak nie je, zaštiťovanie sa ochranou slabých a zraniteľných je čírym pokrytectvom. Skúsme si spraviť skúšku správnosti – ak by sme mohli hlasovať, či má samospráva použiť nečakané zdroje na novú telocvičňu pre naše deti alebo na skvalitnenie služieb pre „cudzích“ ľudí s Alzheimerom, ako by sme sa rozhodli?
Nie je žiadnym tajomstvom, že posolstvo, ktoré Slovenská republika vysiela mnohým znevýhodneným osobám, nemá práve život povzbudzujúci charakter. Je úplne možné, že pacient v opatere slovenského zdravotníctva sa cíti byť príťažou bez ohľadu na protiprávnosť asistencie pri umieraní. No ani dokonalá paliatívna a sociálna starostlivosť nie je protiargumentom legalizácie asistovaného umierania. Rešpekt k autonómii nie je nástrojom zdravotníckej a sociálnej politiky, ktorý možno rozširovať a zužovať v závislosti od dostupnosti starostlivosti. Osoba využívajúca paliatívnu alebo sociálnu starostlivosť má rovnaké právo o sebe rozhodovať ako človek, ktorý ju odmieta alebo vôbec nepotrebuje.
© ozdravme s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.