Pripoistenie v slovenskom zdravotníctve je ako Columbova žena, všetci už o ňom počuli, v princípe si všetky politické strany uvedomujú, že jeho zavedenie je nutné, no nikto sa ho zatiaľ neodvážil zaviesť.
Pripoistenie efektívne funguje v takmer všetkých krajinách EÚ. Prečo by nemalo pomôcť Slovensku?
To je otázka, ktorú si v rozhovore kladie a zároveň na ňu ponúka odpoveď generálny riaditeľ Unionu Michal Špaňár. Pripoistenie však nemá ohroziť najslabšie sociálne skupiny.
V rozhovore sa dočítate:
- zhodnotenie posledných troch rokov
- o prijímaní rozpočtu a dofinancovaní
- ako reagovala "matka" poisťovne na uplynulé roky
- o programovom vyhlásení vlády
- o pripoistení
Aké boli posledné tri a pol roka pre zdravotnú poisťovňu Union?
Bolo to dosť „divoké“ obdobie“, v ktorom bolo cítiť chaos v kombinácii s nestabilitou, pričom sme určité zmeny pri akýchkoľvek snahách nemohli ovplyvniť. Od začiatku minulej vlády v sektore chýbali financie. Každý štvrťrok dochádzalo k nejakým zmenám a celkovo panovala v zdravotníctve veľká neistota.
Rozumiem tomu, že počas covidu by mali problémy aj iné vládne zostavy, no situácia, ktorá tu panovala, nebola spôsobená len pandémiou, ale v mnohom sa jednalo o križiacke ťaženie proti súkromnému vlastníctvu v zdravotníctve.
Programové vyhlásenie novej vlády bolo schválené. Aké sú vaše očakávania od nového vedenia ministerstva zdravotníctva?
Veľmi si prajem, aby sme začali žiť normálne a neideologicky. Pevne verím, že ministerka zdravotníctva bude mať víziu o tom, kam by chcela slovenské zdravotníctvo doviesť. Chcem poznať smer, kam sa chceme uberať. Verím, že ministerka Zuzana Dolinková bude ochotná počúvať a vnímať potreby sektora.
Moje najväčšie očakávanie je, že budeme svedkami profesionálnej, odbornej a politikmi čo najmenej zaťaženej diskusie, ktorej výsledkom bude, že slovenské zdravotníctvo začne fungovať štandardne. Znie to možno banálne, no už len to by bolo v slovenskom zdravotníctve veľkým krokom vpred. Posledné tri a pol roka sa totiž jednalo o trvalú improvizáciu, spätú s nedostatkom financií, pričom sme nikdy nevedeli, ako "to" celé dopadne.
Už počas prijímania rozpočtu pre všetky roky sa hovorilo, že prijímané rozpočty sú deficitné. Napriek tomu sa rozpočet pre zdravotníctvo schválil vždy tak, že sme už vopred vedeli o tom, že najneskôr v Q4 bude musieť prísť k dofinancovaniu. Prečo sa rozpočty medzi rokmi 2020-2023 prijímali vždy takýmto spôsobom?
Možno sa mýlim, no moje vysvetlenie je, že sa správne poukazuje na neefektivitu systému, no zároveň neboli predstavené riešenia, ako túto neefektivitu odstrániť alebo aspoň čo najväčšmi eliminovať. Všetci v zdravotníctve žili v permanentnom kŕči a strese z toho, že sektor nebude dofinancovaný. Tŕpli sme, či budeme mať finančné prostriedky na nákup zdravotnej starostlivosti.
Cieľ, aby sa šetrilo, bol správny, no metódy a taktika, akou to chceli minulé vlády dosiahnuť, boli nešťastné. Vláda sa spoliehala na to, že sektor bude mať aspoň ako tak dostatočný príjem financií od ekonomicky aktívnych obyvateľov, no ekonomika sa spomaľovala a príjem od týchto ľudí do zdravotného poistenia nepokrýval potreby sektoru. Vláda to musela vedieť, no napriek tomu sa vždy čakalo do konca roka.
Dá sa fungovať-podnikať bez toho, aby ste vopred vedeli, koľko finančných prostriedkov budete mať k dispozícií?
Nedá, respektíve je to veľmi náročné a ide skôr o "prežívanie". Táto situácia bola zlá pre všetky strany, či už pre zdravotné poisťovne, nemocnice, ambulancie... Pre sektor ako celok, nikto nevedel nič plánovať.
Ak by sme vedeli, koľko finančných prostriedkov budeme mať k dispozícii aspoň na dva roky vopred, tak by sme vedeli finančné prostriedky garantovať aj pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí by rovnako vedeli plánovať svoje investičné alebo rozvojové projekty aspoň na tie dva roky vopred. V opačnom prípade sú všetci v šachu a dochádza k permanentnej improvizácii. Rozumiem tomu, že objem peňazí je limitovaný a rovnako priznávam, že zdravotníctvo dokáže spotrebovať takmer neobmedzené množstvo finančných prostriedkov.
Áno, keďže dopyt po zdravotnej starostlivosti je neobmedzený.
Presne tak. Navyše slovenské zdravotníctvo má obrovský investičný dlh. Nemožno sa teda diviť, že dopyt je obrovský a investičný dlh sa dlhé roky neriešil.
Ako reagovala Achmea, teda matka Unionu na uplynulé roky?
Raz o tom možno napíšem román (smiech). Achmea si za roky pôsobenia na Slovensku prešla kadečím a na všeličo si zvykli. Mali dojem, že na Slovensku prebieha ideologický rozpor medzi prísne centralizovaným modelom riadenia zdravotníctva, teda unitárneho systému zdravotného poistenia a niekým, kto verí v konkurenciu.
Holandsko (pozn. red. matka Unionu Achmea je holandská spoločnosť) je veľmi rovnostárska spoločnosť a najpravicovejší holandský politik by bol v americkej demokratickej strane centristom. Holandsko určite nie je pravicová krajina. Achmea však mala dojem, že v slovenskom zdravotníctve dochádza k ideologickému stretu a očakávali, že keď nastúpi iná vládna garnitúra (pozn. red. iná vládna garnitúra po dvanástich rokoch vlády Smeru a jeho koaličných partnerov) sa tento stret skončí. Konanie vlád medzi rokmi 2020-2023 však všetkých prekvapil, pretože málokto tušil, aká miera etatizmu nás bude sprevádzať.
Vrátim sa ešte k programovému vyhláseniu vlády (PVV). Aké boli vaše dojmy po prečítaní PVV?
V prvom rade nás potešili veci, ktoré v programovom vyhlásení vlády nie sú.
V programovom vyhlásení vlády však nie je ani zmienka o pripoistení. V dokumente rovnako nie je zmienka o tom, že dopyt po zdravotnej starostlivosti bude vždy vyšší ako naše možnosti. Opäť sa nevyužila šanca na to, aby sa ľuďom povedala pravda o tom, že nie všetci majú nárok na všetko, za akýchkoľvek okolností a hneď.
Bez pripoistenia a stanovenia toho, na čo pacienti majú nárok a za akých okolností na to nárok majú, sa nepohneme. Neexistuje iné riešenie. Mýtus o bezplatnej zdravotnej starostlivosti je potrebné vyvrátiť. Štát môže dať niekomu len to, čo pred tým niekomu inému vezme. Toto pravidlo je DNA štátu, nič nie je bezplatné.
Z pohľadu histórie sme si za neuveriteľne krátke obdobie zvykli, či lepšie povedané sme uverili mýtu, že niečo môže byť zadarmo a že bez akejkoľvek zásluhy mám na niečo nárok. Povinné zdravotné poistenie zaviedol Otto Von Bismarck, aby zobral vietor z plachiet ľavicových strán. To sa mu i podarilo.
Nárokovú spoločnosť a šírenie mýtov o bezplatnosti a o tom, že sa o nás postará štát, akceleroval komunizmus. Som fanúšikom solidárneho systému zdravotného poistenia, no solidarita nie je bezbrehá. Ak má niekto rakovinu, ktorej liečba stojí desiatky tisíc eur, je prirodzené, že na jeho liečbu prispejú ostatní. Keď však hovoríme o pripoistení, narážame na problém „rovnostárskej“ spoločnosti. Takto systém nemá fungovať. Zakazovať ľuďom, aby si priplácali za komfort alebo rýchlosť, je nešťastné.
Ľudia si už ale i dnes za ten komfort priplácajú. Rovnako si priplácajú aj za vyšetrenie bez čakania u nezmluvných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. O tom určite vedia aj poslanci alebo vládni predstavitelia.
Áno, snažíme sa donekonečna tvrdiť, že je potrebné si priznať, že „kráľ je nahý“, že ľudia si v zdravotníctve už reálne „priplácajú“.
Takže Union zakričí, že "kráľ je nahý"?
Áno, samozrejme s dobrou vôľou a ochotou pomôcť to zmeniť. Vďaka nášmu holandskému akcionárovi máme know-how po ruke a úprimne, pripoistenie efektívne funguje v takmer všetkých krajinách EÚ, prečo by nemalo pomôcť nám?
Nie problémom pripoistenia, že ľudia nerozumejú tomu, že zavedením pripoistenia nebudú sociálne slabšie skupiny ohrozené?
Toto je veľmi dôležité správne odkomunikovať. Slabšie sociálne skupiny dostanú zdravotnú starostlivosť, pripoistenie určite nemá byť o tom, či sa k zdravotnej starostlivosti vôbec dostanem alebo nie. Predmetom pripoistenia je napríklad komfort. Zdravotníctvu chýba tzv.tretia noha. Tá predstavuje ekonomickú motiváciu ľudí starať sa o svoje vlastné zdravie.
Potrebujeme mať nástroje na to, aby sme poistencov motivovali k tomu, aby sa starali o svoje vlastné zdravie. Ak sa niekto zodpovedne stará o svoje zdravie, tak má mať isté výhody, čo dnes takmer vôbec neexistuje a je to chyba. Akademicky síce vieme, že prevencia je mimoriadne dôležitá, no na to, aby sme prevenciu podporili inak ako podmienením poskytnutia zdravotných benefitov, nemáme žiadne páky. Po tom, čo sme čerpanie benefitov na zuby podmienili preventívnou prehliadkou, účasť na preventívnych prehliadkach obrovsky narástla.
Ak v zdravotníctve zapojíme ekonomickú motiváciu k tomu, aby sa poistenec staral o vlastné zdravie, tak dokážeme efektívnejšie dosahovať určité ciele, ktoré v konečnom dôsledku zlepšia zdravie poistenca i jeho kvalitu života.
© ozdravme s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.